Choď na obsah Choď na menu
 


Dve možnosti Dana Krajcera

13. 10. 2010

Hneď v úvode priznám, že som dramaturgom tejto relácie a s Jurom Hrabko spolupracujem v rôznych médiách už skoro dvadsať rokov (v Sme, v Domine fórum a teraz v Slovenskom rozhlase) - čiže v ďalšom texte môžem byť vnímaný ako autor v konflikte záujmov.
A teraz pre tých, ktorí čítajú ďalej.
Isteže sme obaja vedeli, kto v júni 2006 vyhral voľby, veď nám to mnohí aj dávali najavo - a neboli to len poslucháči relácie, ale aj viacerí členovia rozhlasovej a licenčnej rady, keď dávali podnety na odvysielané relácie. Vedeli sme, kto vyhral voľby, aj kto mal väčšinu v rozhlasovej aj licenčnej rade, len to pre nás ako tvorcov relácie Z prvej ruky nebolo dôležité - prinajmenej nie natoľko, aby sme kvôli tomu zvažovali, či máme prinášať obete vtedajšej moci. Dôležitá bola kvalita a informačná obsažnosť a objektívnosť relácie. Nie vždy všetko vyšlo, ale zámer udržať verejnoprávnosť relácie, byť kritickým kontrolórom moci bol vždy našou prioritou.
Vedeli sme, kto vyhral voľby a že to nebolo na vysielaní Slovenského rozhlasu vidieť (prinajmenej určite nie v takej miere, ako v Slovenskej televízii), záviselo od vedenia inštitúcie a väčšiny rozhlasových novinárov, ktorí neboli v takom úslužnom predklone pred Ficovou mocou ako v prípade televízneho pendanta. A od toho, že v rozhlasovej rade nemala bývalá koalícia dostatočnú väčšinu na to, aby odvolala riaditeľku Zemkovú - získala ju až tohto roku na jar krátko pred voľbami po zmene tretiny jej členov, ale to už na zmenu na poste riaditeľa nemala čas. Že by v takom prípade Slovenský rozhlas nasledoval otrockú cestu STV, nepochyboval nikto.

A potom boli voľby a zámer Ficovej vlády ovládnuť rozhlas sa stal minulosťou.

Pozitívnym čarom nechceného zrejme bolo, že snaha odpíliť vedenie rozhlasu brutálne nútilo vedúcich predstaviteľov SRo škrtiť výdavky, kde sa dá, len aby nevznikol ekonomický dôvod na zmenu v jeho vedení. Aj preto sa v prípade SRo nedá hovoriť o šialenom zadlžovaní (D. Krajcer) ako v prípade STV. Aj preto sa vo väčšine vyjadrení o situácii verejnoprávnych médií rozlišuje medzi rozhlasom a televíziou, či už ide o politikov, analytikov alebo aj radových diskutérov.

Bizarnosť celej situácie spočíva v tom, že dnes sledujeme niečo veľmi podobné, len namiesto červeného v zelenom. Kým bývalá koalícia nebola schopná odvolať riaditeľku SRo a krátky čas aj uvažovala o vytvorení mediálneho komplexu (STV, SRo, TASR) so spoločným vedením (čiže bez Zemkovej), súčasná koalícia nie je schopná odvolať riaditeľa STV Nižňanského a tak ide skratkou - zlúči obe verejnoprávne inštitúcie do jednej a dosadí na jej čelo nového riaditeľa. Hneď však treba poznamenať, že je prejavom vrcholného pokrytectva, ak sa nad týmto krokom novej vládnej koalície pohoršuje napríklad exminister kultúry Maďarič, ktorému sa podobný krok nevydaril, lebo to jednoducho nestihol. A táto nová koalícia namiesto toho, aby riešila katastrofálnu situáciu v STV, pchá do jedného vreca dve neporovnateľné veci - zadlženú stranícku televíziu s vlani ziskovým a nestraníckym rozhlasom.
Chaos ako pracovnú metódu potvrdzuje aj skutočnosť, že Krajcerov návrh prichádza len niekoľko dní po návrhu OKS s dlhším časovým horizontom, v ktorom bolo aj miesto na diskusiu. S dodatkom, že napríklad programové vyhlásenie vlády nič nehovorí o zlučovaní oboch inštitúcií - hoci pri mimoriadne privretých očiach sa vo formulácii - „vláda SR zruší koncesionárske poplatky a vytvorí nový legislatívny rámec financovania, organizácie a fungovania verejnoprávnych médií s cieľom zvýšiť efektivitu ich činnosti a posilniť ich verejnoprávny charakter" - tento Krajcerov návrh vo veľmi jemnom náznaku nachádza.

Tu sa pristavím - spoločná inštitúcia televízie a rozhlasu nie je ničím výnimočným a sú krajiny, kde tento projekt funguje. Nie je vylúčené, že by to tak mohlo byť aj na Slovensku - určite však nie ako výsledok pištoľníckeho riešenia bez dôkladnej a racionálnej diskusie s odbornou verejnosťou predovšetkým. Pretože z tohto zámeru trčí politický úmysel - alebo výsledok internej vnútrostraníckej diskusie v SaS, kto prijme a presadí zákonnú normu skôr. Rovnako sú však aj krajiny, kde funguje aj oddelený rozhlas a televízia (napríklad v Česku) a ktorými sa možno inšpirovať.

Porovnateľným problémom, ako je unáhlené zlučovanie oboch verejnoprávnych inštitúcií, je voľba riaditeľa nového komplexu (ktorým môže byť  rovnako STAR ako SRAT) v parlamente. Z čoho sa jednoducho nedá nevidieť snaha o politické ovplyvňovanie smerovania takéhoto mediálneho novotvaru. Ak by ešte išlo o voľbu ústavnou väčšinou, možno by sa v parlamente podarilo nájsť všeobecne akceptovateľného odborníka, ktorý by s tímom spolupracovníkov udržal nezávislosť a objektívnosť STAR-u, o tom sa však vo vrcholovej politike zrejme neuvažuje, a tak budeme skôr svedkami potvrdenia dlhodobého postoja politikov k verejnoprávnej televízii - mať tento SRAT pod kontrolou. Čo sa, priznajme, dialo, či už bol predsedom vlády Vladimír Mečiar, Mikuláš Dzurinda alebo Robert Fico (prečo sa má do tohto radu postaviť aj Iveta Radičová, nechápem).
Politická voľba riaditeľa SRAT-u navyše vypovedá, že ani táto koalícia sa nepokúsi o vytvorenie britského či českého modelu, ale skôr je jej blízky model orbánovský. Napokon, dlhšie sme boli v jednom štátnou útvare s Uhrami ako Čechmi, dlhšie v Uhorsku ako v Československu či v Európskej únii, a tak je táto civilizačná inklinácia politických elít Slovenska úplne pochopiteľná.

Jediným ako-tak racionálnym, hoci priznávam, že machiavelistickým, vysvetlením tohto Krajcerovho kroku môže byť tlak na Radu STV, ktorá si môže (cynicky) vybrať, či odvolá riaditeľa STV a zachráni sa aspoň na istý čas (a istý čas dostane aj Krajcer na dôkladnú prípravu nového modelu), alebo sa o to ani len nepokúsi a koncom roka skončí.

Najväčšou bizarnosťou (a slabinou) tohto modelu je však skutočnosť, že nie je vôbec modelom pre zlé časy. Sčasti môže fungovať pri osvietenej vládnej koalícii, pre ktorú je nezávislé fungovanie verejnoprávnych médií súčasťou demokratického systému a nedovolí si nijakým spôsobom zasahovať do ich vysielania. Čo sa teda nedá konštatovať ani pri súčasnej koalícii. Ak si však táto koalícia lajsne presadiť Krajcerov model telerozhlasu, bude ho krvopotne obhajovať proti mediálnym analytikom a mediálnym inštitúciám (aj zahraničným), a napokon sa nejako tento systém predsa len utrasie, rozhlas aj televízia budú vysielať, prídu ďalšie parlamentné voľby a k moci sa môže dostať partia podobná tej z rokov 2006-2010.
A tá okrem iného väčšinou v parlamente odvolá riaditeľa SRAT-u a dosadí si sebe povoľnú figúrku z mediálneho prostredia (Kubišov a Hrehov a Nižňanských bude na Slovensku vždy dosť), ktorá sa obklopí sebe podobnými postavičkami, SRAT sa vráti vysielaním do kubišovsko-hrehovského obdobia a Daniel Krajcer s Richardom Sulíkom a Ivetou Radičovou budú pozerať ako alenky v ríši divov, čo vlastne vytvorili. Pretože kým politici nepochopia, že ich úlohou je vytvoriť z verejnoprávnych médií inštitúcie, ktoré nepodľahnú žiadnemu politickému tlaku, nech je pri moci ktokoľvek (aj oni sami), kým sa nevzdajú obsesie, že musia mať SVOJE médiá, môžeme na našu BBC pokojne zabudnúť.
Ak to však nepochopí ani táto vláda, tak ktorá?



Čítajte viac: http://robertkotian.blog.sme.sk/c/244160/Dve-moznosti-Dana-Krajcera.html#ixzz14Q98Ujw7