Vykašlime sa už na český komplex
Obrovitý obranca odovzdáva puk slovenskej legende a tá, vidiac pred sebou zasa sformovanú päticu brániacich českých hráčov, zľahka nahadzuje puk na zadný mantinel. Keďže tak nečiní v momente, ktorý by sa priam žiadal, t. j. v čase, keď obe krídla fičia popri mantineli do útočnej tretiny a na hranici ofsajdu nechávajú za sebou súperových obrancov (Pipo Inzaghi je v tomto dokonalý - ikskrát mu ten ofsajd odpískajú, ale ak to vyjde, obranca sa môže len chytať za hlavu), ale činí tak v čase, ktorý je pre "slovenskú hokejovú modernu" typický, teda keď medzi naším útočníkom a súperovým brankárom je ešte väčšina protivníkových hráčov, puk sa stáva korisťou Vokouna alebo obrancu a my môžeme zasa utekať hlavou proti múru.
Jasné, o tom, prečo sme zasa prehrali, vychrlia množstvo dôvodov profesionáli, ktorí sa tým živia (nezabudnúc na nežičlivých rozhodcov, priveľa vylúčených, platonické presilovky, zdravotný stav opôr...), ale aj laik musel vidieť, že ohľaduplnosť voči súperovi pred súperovou i vlastnou bránou (Štrbák voči Eliášovi a Handzuš voči Plekancovi pri prvom a treťom góle) je už našou národnou vlastnosťou, a že na platnosti zásady "nedáš - dostaneš" sa podieľala aj ľahkovážnosť Mariána Hossu, ktorý po prekrásnej strele do žŕdky, ktorá mohla za stavu 1:1 a pri vyrovnanom priebehu zápasu nakloniť misky váh na našu stranu, nepochopiteľne ľahko stratil puk v strednej tretine v tzv. súboji s Jaroslavom Jágrom, ktorý si vychutnal nielen našu hviezdu, ale aj brankára Haláka.
To je teda jedna strana mince - tá o hokeji. Aj to nie celá, lebo aj na našej strane boli hviezdne momenty, prestrieľali sme Čechov brutálne (nie však Vokouna), chvíľami mali na mále (najmä pred druhým gólom) a mať našich oboch Mariánov zdravých, možno by to bol iný zápas, lebo rozdiel sa dnes ráno nazýval Jágr. Kto však už videl Gáboríka a Hossu v akcii, keď sú fit, musel zistiť, že dnes ráno išli na pol plynu (na viac sa asi nedalo - a podobnosť s výkonom Brazílčana Ronalda vo finále MS 1998 s Francúzskom asi nebola celkom náhodná).
Ak však budeme brať tento olympijský turnaj predovšetkým ako 4-7-dielnu rozlúčku s jednou úžasnou hokejovou generáciou (ktorá priniesla slovenským fanúšikom nielen veľa športovej radosti, ale aj hrdosti na to, čo dokážu naši krajania, vďaka ktorým sme inak začali vnímať slová ako Petrohrad a Göteborg, zainteresovane sledovali dianie v NHL a tešili sa z toho, že útok Demitra - Handzuš - Bartečko bol jednu sezónu najlepší zo všetkých, naplno prežívali príbeh Mariána Hossu v tom nesprávnom drese v oboch posledných finále Stanley cupu, tešili sa zo znovuzrodenia Mariána Gáboríka v New Yorku, držali palce Halákovi v súboji s Priceom a oceňovali, že Žigo Pálffy patrí k tej úzkej elite NHL, ktorá dosiahla priemer viac ako jeden bod na zápas) tak to bolo asi tak akurát.
Tou druhou stranou mince je pretrvávajúci český komplex, a nech sa už tvárime, že ho máme za sebou, nie je to tak. Sedemnásť rokov po rozdelení by sme však už naozaj mohli byť inde: sme v EÚ a NATO a OECD a Afganistane takisto ako oni, politikov majú podobných ako my - kradnú a klamú, koľko im prejde, ich mafia nie je menej vplyvná ako tá naša, finančné skupiny sú ako z jedného vajca, oni majú síce Prahu, ale my zasa Tatry (no, tie už nie celkom, ale keď ich naši najbohatší vybetónujú a vyprázdnia, možno nám ich vrátia), majú vyššiu životnú úroveň aj platy, my zasa euro, majú striebro z ME vo futbale, ale my sme na MS na ich úkor, majú Rosického a my Hamšíka, majú lepšie vysoké školy, ale aj veľa vynikajúcich slovenských vysokoškolákov na nich... a tak sa dá pokračovať donekonečna.
Ten komplex je však v našich hlavách a aj tento zápas ukázal, že si s ním nevieme poradiť - a akoby nám nejakým zvráteným spôsobom aj vyhovoval. Každý fanúšik predsa vie, že dnešný zápas takmer o ničom nerozhodoval - a vedieť by to malo aj vedenie reprezentácie. Ešte máme pred sebou v skupine Rusov a Lotyšov, potom súboj o štvrťfinále, kde by sme azda mali uspieť (tomu, že vyhráme skupinu a postúpime do štvrťfinále priamo, nikto neveril), a potom švrťfinále, ktoré rozhodne, či sme boli na olympiáde úspešní alebo nie. Čiže de facto - pokojne sme mohli nechať Gáboríka/Hossu sa liečiť ešte jeden, možno aj dva zápasy, aby v súboji o štvrťfinále boli oveľa viac fit, ako boli dnes ráno. To by možno bol ten správny spôsob, ako dať to insitné precikávanie sa s Čechmi na správny level a ako odsunúť pocit nedoceňovaného mladšieho brata tam, kam patrí.
Pretože česká karta je rovnako falošná ako tá maďarská. Na čo z krátkych nohavíc nedovidieť.