Choď na obsah Choď na menu
 


Robert Fico o médiách alebo Idioti v politike. Podľa Banáša

14. 9. 2009
 

Sú situácie, v ktorých sa zjavný handicap stáva výhodou - napríklad ak ste hobbitom a sekera lieta vo výške jeden a pol metra. Alebo ak poznáte vzťah politik - médiá z obidvoch strán, lebo ste sa na obidvoch stranách pohybovali. Aj preto rozumiem pohľadu Roberta Fica na médiá. Rozumiem mu viac, ako by som možno čakal. Rozumiem neznamená, že aj súhlasím.

Máloktorý novinár (inžinier, učiteľ, bagrista, hosteska, stylista...) dokáže pochopiť myslenie politika vcelku, ak sa politikom nestane, lebo si iba predstavuje, na čo (na politikov celkom určite nesedí ten fór o Slovákovi pri Niagarských vodopádoch) a ako asi politik myslí - sčasti je to aj preto, že jeho poznanie (inžiniera, učiteľa, bagristu, hostesky, stylistu...) je iba sprostredkované - do veľkej miery novinármi, ktorí sa nazdávajú, že vedia, na čo a ako politici myslia. JE TO OMYL. Hoci prirovnanie o kuchárovi a slanej polievke tiež poznám.

Iste, nikto nemá bližšie k politikom ako novinári (teda s výnimkou sekretariátov politických strán a asistentov poslancov a hovorcov, ale tí sa taktiež pohybujú vo vlastnom svojskom svete), a preto je táto predstava mediálnej obce pochopiteľná. Pochopiteľná ešte neznamená, že aj opodstatnená.

Každodenný kontakt a množstvo rozhovorov a postrehov spôsobuje, že sa novinárom zdá, že veľmi dobre vedia, na čo a ako politici myslia, brutálne sa však mýlia. (Koľko novinárov videlo politika v spodnej bielizni - v situácii, keď mu napríklad Jano Čarnogurský povie, že jeho zotrvanie na poste premiéra je v pomere 51:49, alebo inokedy, keď sa mu odkryje do dna svojej psychiky na benzínovej pumpe niekde pri Brne alebo na rokovaní predsedníctva?) Skutočná cesta do hlbín politikovej duše, nie iba tá na trenažéri, sa nedá absolvovať bez toho, aby ste neboli v jeho koži - vtedy pochopíte, ako sa dá TAKTO myslieť a ešte to aj považovať za prirodzené.

Podľa väčšiny politikov je drvivá väčšina novinárov veľmi nepríjemnou súčasťou života (Maroš Leško občas spomína jedného zo svojich bývalých kolegov, podľa ktorého by bola novinárčina úžasná robota nebyť čitateľov - je to niečo podobné). Toto neplatí o tých novinároch, ktorí rozumejú zámerom politikov, akceptujú ich ako úžasné a vedia ich takto aj verejnosti predložiť. A ak verejnosť takýto pohľad na politika prijme, je takýto novinár pre politika ešte aj cenným a ceneným a neraz aj oceneným artiklom. Nie je síce ešte celkom náš, ale blíži sa k tomu, aby naším bol.

Ostatná obec je nepríjemná ako hmyz, dobiedza, nedá pokoja, kým ťa nepristihne pri chybe, rozmaže ju, zhovädí ťa pred svetom, nevšimne si, aké perly ducha v záujme verejnosti a radového občana púšťaš na tlačovke, aké projekty si pripravil a kto všetko z toho bude mať osoh, zaujíma ju len to, či a kedy sa rozpadne koalícia, strana, manželstvo, kto koľko kde a s kým nakradol... Hoci de facto mohol oveľa viac, keby chcel a mal by tak postarané o ďalších pätnásť generácií... No nenasralo by vás to?

Napriek všetkému napísanému sú aj medzi jednými aj druhými aj slušní ľudia. Pár som ich poznal a s jedným chodievam v stredu na pivo. S novinárom.

O tom, akí politici v skutočnosti sú, ako dýchajú, myslia, konajú, vtierajú sa do priazne predsedovi a podpredsedovi a médiám a občanom (tým posledným iba pred voľbami, lebo po nich to už nie je treba), však napísal skvelý bedeker politickým myslením Jozef Banáš. Jeho kniha Idioti v politike je tou cestou do hlbín politikovej duše, ktorú by si mal prečítať nielen ten, kto má politické ambície, ale každý, kto sa rozčuľuje pred televíznou obrazovkou/pred rozhlasovým prijímačom/na mítingu na námestí, ako nám to ten ...uj starý môže povedať rovno do očí, ako sa môže vyhlasovať za liberála, hoci doteraz priam dýchal za vatikánsku zmluvu, každý, kto ide do bezvedomia z poznania, ako môže ten ...uj starý nevidieť, že nebyť médií, nebola by kauza Privilégium ani zďaleka objasnená, každý, kto nedokáže pochopiť, ako napriek očividným faktom môže ten politik tak bohapusto zavádzať a popierať svoje slová, ktoré mu redaktorka pustila len pred chvíľou, teda každý, kto nechápe tomu, čo vidí a čo počuje.

Nechápe tomu, lebo tomu sa dá iba nechápať.

S Banášovými Idiotmi v politike je zrazu všetko pochopiteľnejšie. Aj Adelin zmysel humor.

Čitateľ sa smeje, lebo sa neraz inak ani nedá, neraz aj nahlas (toto sa mi stalo občas pri Prattchetovi a pri panovi Kaplanovi od Lea Rostena) a na konci (tí bystrejší aj skôr) zistí, že sa smeje sám sebe - hoci tá situácia je predovšetkým trápna. A ešte trochu smutná.

A len zdanlivo neriešiteľná.