O rozdieloch medzi Olympom a suterénom
A hoci tento uhol pohľadu dáva do zaujímavej paralely Coubertinovo heslo Nie je dôležité zvíťaziť, ale zúčastniť sa, predsa len podstata dnešného športu je presnejšie vystihnutá v inom hesle na olympijskej vlajke – Citius, Altius, Fortius - rýchlejšie, vyššie, silnejšie (a za viac peňazí, znie nie celkom zlomyseľný dodatok). A ak rýchlejšie, vyššie a silnejšie ako ostatní sa prezentujú naši (hoc aj naturalizovani Rusi), tobôž v súperení s Čechmi, čo je našou dlhodobou traumičkou, čo viac si môže športový fanúšik želať. (Odhliadam od situácie, keď si súboj Realu Madrid s Barcelonou či Manchestru United s Arsenalom Londýn môžete vychutnať už len preto, aby ste videli, ako vyzerá niečo veľmi blízke ideálu.)
Vráťme sa však ešte ďalej do minulosti – možno potom bizarnejšie vyznie súčasnosť:
“Stali si povedľa seba, cieľ behu im Achilleus určil. Od šrankov bola im určená dráha. V tom vybehol rýchle Oileov syn a za ním hnal sa Odyseus božský tesne, tak, ako je pri prsiach ženy s prekrásnym pásom palica tkáčska, čo zručne ju svojou pritiahne rukou, snažiac sa pretiahnuť osnovou nite, a drží ju tesne pri samých prsiach. Tak blízko Odyseus bežal a šľapal nohami do jeho stôp skôr, ako ich prach mohol zakryť. Odyseus božský mu dýchal priamo do tyla hlavy, bežiac neprestajne rýchle, a keďže zvíťaziť túžil, výskali Achájci všetci a každý ho pobádal v behu.“
Tak znie azda najstaršia športová reportáž, zaznamenaná v Homérovej Íliade, súťažiacimi boli grécki hrdinovia bojujúci pod Trójou a dôvodom ich súperenia boli športové hry na počesť padlého Patrokla, Achillovho najbližšieho priateľa. (Zápas Gilgameša s Enkiduom v ešte staršom Epose o Gilgamešovi predsa len nemal športový charakter, hoci verše „Gilgameš s Enkiduom ako zápasníci v kolenách poklesli, za pás sa chytili“ hovoria, že zápas v starovekom Sumere nebol ničím mimoriadnym.) A Homérov obraz "Odyseus šľapal nohami do jeho stôp skôr, ako ich prach mohol zakryť" je výzvou pre športových redaktorov aj v roku 2010 – pretože počúvať ich neskrývané fanúšikovanie alebo fňukanie je dosť často za hranicou znesiteľnosti a občas je úplne mimo misu - napríklad apelovanie na súcit Kanaďaniek za stavu 0:16 bolo až trápne, ak si spomenieme, že tie isté vyprášené slovenské reprezentantky vôbec neľutovali bulharské hokejistky a nasúkali im rekordných 82:0. Je jasné, že ten zápas nemohol zásadne skončiť inak, pretože podobne by dopadol zápas výberu Kanady na čele so Sidneym Crosbym napríklad s Liptovským Mikulášom – avšak viacero skutočností, teda nielen to, že si dievčatá po zápase aj poplakali, ale najmä to, ako bojovali po celý zápas a ako sa snažili držať krok s oveľa lepším súperom, hovorí, že hoci ženský hokej na Slovensku toho nemá veľa, ani širokú základňu, ani čo i len poloprofesionálne podmienky, má prinajmenej hráčky s charakterom – čo nie je pre budúcnosť málo (aj československým hokejistom trvalo 25 rokov od brutálnej porážky 0:30 s Kanadou na ZOH 1924 v Chamonixe po prvé víťazstvo 3:2 na MS 1949 v Štokholme). A aj napriek malej základni (dvestonásobne menšej ako napríklad v Kanade), byť trochu rýchlejšími a silnejšími sa vďaka nasadeniu na tréningoch dá – a potom ten rozdiel nemusí byť priepastný. (A už len zlomyseľne, v koľkých kolektívnych športoch sa nám darí prebojovať na olympiádu či majstrovstvá sveta?)
Na opačnom konci olympijského rebríčka bola v sobotu slovenská biatlonistka s ruskými koreňmi – fascinujúce víťazstvo Anastazie Kuzminovej bolo takým prekvapením, že si ju televízne kamery takmer vôbec nevšímali a jej finiš do cieľa im takmer unikol. Príbeh, na ktorého začiatku bolo sympatické gesto slovenského biatlonového zväzu, ktoré dalo frčku ruským predstavám o vrcholovom športe matiek, ktorého dramatickou zápletkou boli silvestrovské zlomeniny záprstných kostičiek na ľavej ruke a vyvrcholením fantastický výkon, ktorý potešil aj rusofóbov, sprevádzala neuveriteľne symptomatická nuansa, dokresľujúca slovenskú realitu. Netuším, či to bolo bola náhoda alebo dramaturgický zámer Slovenskej televízie, ale v tom istom čase, keď Anastazia Kuzminová na stupni víťazov svojím spievaním slovenskej hymny dojímala všetkých televíznych divákov, na druhom programe STV bol záznam z rokovania NR SR o návrhu zákona o vlastenectve a o povinnom spievaní hymny na začiatku vyučovania. Rozdiel medzi skutočným vlastenectvom a tým z dielne SNS nemohol byť priepastnejší.