Kauza Štefan Hríb trochu inak
Na prvý pohľad to mohlo vyzerať ako kauza Lampa II - zo Slovenského rozhlasu odchádza Štefan Hríb so svojou reláciou Bez lampy a opäť je na vine vedenie verejnoprávneho média, ktoré stojí v úctivom predklone pred ministrom kultúry (predtým Hreha, teraz Zemková).
Druhý pohľad už taký jednoznačný nie je.
Hneď za týmto úvodom musím povedať, že som v Slovenskom rozhlase dramaturgom každodennej diskusnej relácie Z prvej ruky a že o súčasných politických tlakoch na verejnoprávne médium mi netreba nič hovoriť. Z viacerých zdrojov o. i. viem, že Dušan Jarjabek (Smer - SD) od riaditeľky rozhlasu „žiadal hlavy“ štyroch ľudí - Braňa Dobšinského (moderuje o. i. Sobotné dialógy s premiérom), Juraja Hrabku (štyri razy do týždňa moderuje reláciu Z prvej ruky), Štefana Hríba a moju. (Jarjabek mi tieto informácie v osobnom rozhovore vysvetľoval inak, realita je však v rozpore s jeho slovami.) Riaditeľka zrejme vie, že ak by aj pristúpila na tento „barter“ (svoje zotrvanie vo funkcii výmenou za náš odchod), ani tak by ju to nezachránilo - lebo jediné a podstatné, čo zatiaľ bráni jej odvolaniu, je pomer hlasov v Rozhlasovej rade (v súčasnosti je ten pomer 9:6 a na odvolanie z funkcie je potrebných desať hlasov - a dve porušenia zákona). A akceptovať salámovú metódu a neskôr aj tak odísť je blbý variant - lebo iné je odísť so slušnou povesťou a iné byť odídená až „po použití“.
A teraz ku samotnej kauze - obľúbeným vysvetlením rušenia relácie Bez lampy je nátlak ministra kultúry Mareka Maďariča na vedenie rozhlasu pre necitlivé a „protislovenské“ vyjadrenia Štefana Hríba na adresu Milana Rúfusa v deň jeho pohrebu. Iste, o Rúfusovi sa dá a v deň pohrebu azda aj má hovoriť inak, ako to urobil Štefan Hríb (ale my všetci vieme, že empatia voči ľuďom s inými názormi nie je Hríbovou silnou stránkou), že by to však bol hlavný či jediný dôvod na zrušenie relácie Bez lampy, je pre mňa ťažko akceptovateľné - až tak by som vedenie rozhlasu predsa len nepodceňoval. Hoci spôsob, akým mediálne nezvládli túto kauzu, prekvapil aj mňa.
Osobne si neviem predstaviť, že by som bol editorom názorovej strany aj v Hospodárskych novinách aj v Sme súčasne, alebo že by som pripravoval diskusnú reláciu typu Z prvej ruky nielen pre Slovenský rozhlas, ale napríklad aj pre Fun rádio -určite by som pociťoval konflikt záujmov, a ak by mali tento pocit v oboch spomínaných médiách, vôbec by som sa tomu nečudoval. Preto ak mal mať Slovenský rozhlas vážny dôvod na ukončenie spolupráce so Štefanom Hríbom, mala ním byť rovnaká relácia pre televíziu Joj. Pritom by mohlo byť viac-menej jasné, že reláciu s podobným formátom si verejnoprávny rozhlas priam žiada - kde inde, ak nie v Slovenskom rozhlase má takáto relácia miesto (možno na inom okruhu, v inom čase, s iným moderátorom), preto jej zrušenie takisto považujem za nie veľmi šťastné rozhodnutie. Navyše vysvetlenie ukončenia relácie Bez lampy vedenie rozhlasu absolútne nezvládlo a neurčitými a nejasnými odpoveďami médiám či počas interných diskusií so Štefanom Hríbom (o nízkej počúvanosti relácie, o kauze Rúfus, ktorá „tomu nenapomohla“) vytvorilo živnú pôdu pre množstvo interpretácií - aj pre tú o ustupovaní pod nátlakom, aj o „znakoch autocenzúry vedenia rozhlasu, ako si ju pamätáme z komunizmu“ (Vladimír Palko).
Napriek všetkému doteraz napísanému mám niekoľko dôvodov neveriť, že vedenie rozhlasu stojí v predklone pred ministrom kultúry Marekom Maďaričom, i keď vôbec nepochybujem, že „celoživotný oportunista“ Marek Maďarič (ak sa na slovenskosť ako vysokú hodnotovú kategóriu odvoláva prednovembrový socialistický internacionalista a komunista, je to prinajmenej bizarné a výstižné) by takýto predklon veľmi privítal. Realita, t. j. súčasné vysielanie Slovenského rozhlasu je však v zjavnom rozpore s tvrdeniami „Hríbovho tábora“- kto počúva denné spravodajstvo a porovná si ho napríklad so správami v Slovenskej televízii, kto počúva Sobotné dialógy a pozerá O päť minút 12 (už ani nehovoriac, z akých dvoch svetov sú relácie s premiérom v STV a v SRo), kto počúva reláciu Z prvej ruky, kto pozná názory viacerých koaličných politikov na vysielanie Slovenského rozhlasu, musí vedieť, že rozhlas je úplne inde ako je Slovenská televízia, a že tvrdenie o predklone rozhlasového vedenia pred Marekom Maďaričom je mimoriadne scestné a dotýka sa aj množstva slušných novinárov, ktorí v rozhlase pracujú.
P. S. S Jurom Hrabkom dobre vieme, že naše dni v rozhlase sú spočítané - a že po nástupe nového riaditeľa to bude rýchly proces (najneskôr na jar 2010, keď bude vymenená tretina rady a konečne ich bude desať na zmenu vedenia rozhlasu). Ľudia si však zvolili túto politickú reprezentáciu - aj so všetkým, čo je s ňou spojené.