Choď na obsah Choď na menu
 


A čo s tým má Fico, spýtala sa Silvia

3. 1. 2010

 

Premiér sa strhol z poobedňajších driemot, utrel si spotené čelo a uľahčene si vydýchol.
Pritom spočiatku ho ten sen mimoriadne upokojoval. Predstava, ako si na atolových ostrovčekoch Fakarava, súčasti súostrovia Tuamotu, odkúpených od francúzskej vlády slovenským ministrom hospodárstva za financie z premiérovej rezervy, užívajú svoj politický dôchodok Ján Slota s Vladimírom Mečiarom, bola veľmi intenzívna a miestami sa blížila k nirváne. V prvej polovici farebného sna sa na piesčitej pláži naháňali Slota s Kramplovou a Mečiar s Belousovovou, v tieni pod palmou hral Rafaj šachy s Jureňom (ich obľúbenou figúrkou bola najmä kráľovná iba v sukničke z palmových listov a hore bez; znalcom azda netreba podotknúť, že kráľom dôsledne ťahali iba za koteku) a pracovníci SBS, zamaskovaní za obsluhu barov, majiteľov motorových člnov a inštruktorov potápačskej školy, všetko pozorne sledovali a denné správy posielali priamo Braňovi Ondrušovi. Rajská idylka bola náhle prerušená kolegiálnou návštevou Dzurindu, Mikloša, Hrušovského, Lipšica a Csákyho, pobývajúcich vo vyhnanstve na susedných atoloch. Niekdajší lídri opozície si prišli dohodnúť program Tretích veľkoslovenských dní a pravidlá plážového futbalu, lebo naposledy hral Urbáni v kopačkách s kolíkmi a bol tak proti bosým súperom zvýhodnený. To už začínal premiér pociťovať istú nervozitu, lebo aj vo sne tušil, že opozičné strany s obmeneným vedením by mohli byť pre neho oveľa vyrovnanejším súperom, a keď sa zrazu v sne objavil vydesený Braňo Ondruš, v čiernom tričku s nápisom I LIKE BOSS, GAYS AND GYPSIES, a zúfalo mával prieskumami dôveryhodnosti politických strán podľa agentúry Median, normálne sa spotil.

Čo s tým má premiér, zopakovala Silvia a odhodlane stála vo dverách premiérovej pracovne a napriek útlej postave, ako vždy rajcovne zaodetej v kostýmčeku, dnes svetlozelenom, pôsobila dojmom pitbulla, vedomého si svojich povinností.

Nepoznáte oficiálne vyhlásenie, že premiér nebude chrániť žiadnych darebákov, strácala nervy Silvia, ktorá nechápala, ako sa TENTO človek mohol dostať až do predsiene premiérovej pracovne.

Ale veď ja som Jaro, Rybánsky, Robov bratranec. V Topoľčanoch po futbale sme spolu hovorili, snažil sa prebojovať k Robovi jeho 27-ročný príbuzný, ktorý zjavne nepochopil situáciu.

Silvia zneistela, lebo si veľmi dobre pamätala, ako sa Robo rozčúlil, keď sa v médiách objavila správa o ďalšej zlodejine na Slovenskom pozemkovom fonde, a že na Jarovu adresu poznamenal také slová, aké od neho počula naposledy, keď sa Mečiar vyhrážal odchodom z koalície. Napokon, ona sama mu pripravovala podklady na Sobotné dialógy v Slovenskom rozhlase, kde Robo vyhlásil, že je mu "úplne jedno, kto padne v tejto veci. Nemienim niesť zodpovednosť za darebákov, ak teda konali darebácky a vedeli, že takéto niečo sa udialo". Je teda Jaro Rybánsky darebák, alebo iba nevedel, čo sa na fonde deje, spýtavo sa pozrela na šéfa.

Pustite ho, povedal Robo, aj tak som s ním chcel hovoriť. A zavrite dvere, našiel odvahu premiér, lebo tieto slová si dovolil voči Silvii len vo výnimočnej situácii a radšej sa zadíval na bratranca, od ktorého pôsobenia v Slovenskom pozemkovom fonde si toľko sľuboval.

Ako to znáša Evka, spýtal sa Robo bratranca na manželku odvolaného predsedu SPF Mihalíka, pôvodne kádeháka, neskôr osvojeného Smerom, dvakrát vymenovaného a dvakrát odvolaného z riadiacich pozícii vo fonde.

Aká Evka, spýtal sa úprimne prekvapený Jaro. To predsa nie je naša Eva, to ti ešte nikto nepovedal? To je len jej menovkyňa, z horného konca, spoza Bojnianky, tá naša Eva bývala pri kultúrnom dome, skonštatoval Jaro a videl, ako sa Robo úplne prebral z polospánku, ako ožíva a ako sa mu v očiach odzrkadľuje, ako to tým smečkárom vytmaví, ako si na nich zgustne a aspoň sčasti tak zakryje prúsery s teplými vetrami na životnom prostredí. A ak Harabin dá, možno na tom aj nejaký melón vyryžujem (čo je kombinácia možná iba v slovenskom jazyku a justícii), povedal si premiér a začal rozmýšľať, do čoho ich investuje, aby tak nepopudil svojich voličov ako s tými švajčiarskymi hodinkami za dvadsaťtisíc eur, na ktorých mu chýba sekundová ručička (inak sa len ťažko dá vysvetliť, prečo mu toľko trvá sľubované odvolanie zlyhajúceho ministra do troch sekúnd).

A je vôbec Jaro bratranec, zdesil sa náhle premiér, ale rýchlo toto podozrenie zahnal, inak by som ho tam neposadil, veď ak človek nemôže dôverovať ani vlastnej rodine, zarazil sa Robo, lebo toto už povedal nahlas.

Isteže sme bratranci, veď aj preto som sa stal asistentom toho tvojho spolužiaka, teda z vyššieho ročníka, čo ťa chránil na škole pred šikanovaním spolužiakov, nepamätáš sa? pokračoval Jaro, lebo potreboval získať čo najviac pozitívnych bodov, kým príde reč na to, čo sa dialo na pozemkovom fonde.

No dobre, kur..., do pekla, opravil sa premiér, lebo vedel, že na niektorých blogoch sú na takéto slová citliví, a to si mi nemohol zavolať, čo sa to u vás deje, ako sa tam zasa kradne? Musel si predsa vedieť, že už pred dvoma rokmi na tom skoro zakapala koalícia, keď sa prevalilo, ako sa tam kšeftuje s pozemkami a reštitúciami... A že keď na to tí hajzli novinárski prídu po druhýkrát, a navyše tak tesne pred voľbami, že budem musieť znova urobiť bordel, teda poriadok, opravil sa premiér, lebo tušil, že ani s týmto slovom nebude administrátor spokojný. Alebo aspoň Gogovi si mohol zavolať, rozčúlil sa znova premiér, lebo dobre vedel, že keď už sa na niečo podobné príde, musí byť aspoň on sám principiálne proti, aby mu neklesli preferencie.

Nenapadlo mi tebe volať, veď Gogovi som aj povedal, že je to podľa zákona a viac som sa nestaral, skrúšene mrmlal Jaro a jemne zaprotestoval. Akože kradne, veď po právnej stránke bolo všetko v poriadku, a keď sa všetko prepieklo s nástenkou a aj tie emisie vyzerajú, že sa nakoniec uhrajú do stratena, a to je iná pálka, tie miliardy, nie niekoľko hektárov pôdy pod Tatrami, to mi ani nenapadlo, že z tohto môže byť problém...

To nemyslíš vážne, Jaro, naštval sa premiér už naozaj, to nikomu z vás nenapadlo, že nás nesmie zaskočiť, ak by sa o tom dozvedeli v médiách, pokračoval vo falošnom školení bratranca premiér, lebo mu nemohol zavesiť na nos, že jemu tajná služba hlási mnohé veci vopred a tak bol na zdanlivé prekvapenia a škandálne zistenia médií väčšinou pripravený. Snáď si tí truľovia novinárski nemyslia, že ani po pol roku neviem, kto je skutočným majiteľom Interblue Group, to by som sa na to pozrel, či dám Magalovi dve miliardy ročne, keby mi tajná služba aj bez pomoci FBI nevedela zistiť, kto na tom teplom vzduchu zarobil, s kým sa podelil, na akých účtoch tie prachy sú a či sa dá vôbec zistiť, či išli provízie aj na Súmračnú, zamyslel sa premiér a pri zmienke o FBI sa náhle vcítil do duše svojho predchodcu, ktorého pre korupciu v najvyšších kruhoch takisto držali Američania za gu..., teda nakrátko, až  kým im nepovolil prelety na Balkán. Kým ja len zvyšujem počty vojakov v Afganistane, teda zatiaľ, utešoval sa premiér pri plusoch a mínusoch doteraz neprevalených škandálov a rozmýšľal, čo všetko ho v nasledujúcich rokoch čaká. A jemne, ale veľmi veľmi jemne na maličkú chvíľku pocítil osteň závisti voči slovenským obyvateľom ostrovčeka Fakarava.