Choď na obsah Choď na menu
 


Cesta do zarážajúcich hlbín sudcovej duše

9. 3. 2010

Aut, zahlásil Roger Federer potom, ako nedosiahol na excelentne umiestnenú loptičku, a Rafael Nadal neveriacky pokrútil hlavou. Podobne aj tisícky tenisových divákov na ústrednom wimbledonskom dvorci, pretože ten úder bol naozaj nechytateľne zahratý. Hralo sa finále grandslamového turnaja, Federer viedol v piatom sete 5:4, 40:0 a pri Nadalovom podaní mal mečbal. Dráma na dvorci gradovala. Nadal opäť podal skvele do ľavého rohu, loptička preletela tesne nad sieťou a Federer sa opäť ozval: Sieť! Bol jediný vo wimbledonskom finále, kto videl dotyk loptičky so sieťou, ale také boli súčasné pravidlá – o tom, či je loptička v aute, alebo sa dotkla siete, rozhodoval Federer. (Prepáčte, pán Federer, ale bizarnejší príklad som si nevedel vymyslieť.)

Zjavne rozložený Nadal servuje tretíkrát a loptička hraná na istotu je ľahkou korisťou už šestnásťnásobného víťaza grandslamu. Roger víťazoslávne zdvihol ruky, klesol na kolená a úplne dojatý pobozkal wimbledonskú trávu. Dojatie bolo pochopiteľné – okrem toho, že zvýšil svoj počet grandslamov na nedosiahnuteľné číslo, získal aj odmenu 850 tisíc libier. Aj vďaka novým pravidlám, tzv. Lex Federer. Nezdá sa vám to absurdné?

Prinajmenej tak ako rozhodnutie sudkyne bratislavského okresného súdu, ktorá prisúdila odškodnenie 90-tisíc eur trenčianskemu krajskému sudcovi, ktorý sa cítil diskriminovaný výškou svojho príjmu, o štyri tisíc eur nižšou, ako dostávali sudcovia Špeciálneho súdu? (Že sa tiež mohol prihlásiť za sudcu Špeciálneho súdu, nebolo pri rozhodovaní sudkyne dôležité.) Nezdá sa vám absurdné, že o žalobe trenčianskeho sudcu rozhoduje sudkyňa, ktorá žalovala štát v rovnakej veci? Nezdá sa vám absurdné, že sa necíti byť v tejto veci zaujatá? (A že dôvod na zaujatosť pôvodne nevidela ani ministerka spravodlivosti Petríková, ktorá takisto podala žalobu na štát ešte pred rozhodnutím Ústavného súdu, zrejme prekvapí málokoho.)

Úplne na záver logická fajnovôstka, aká však nie je v justícii vôbec výnimkou – viacero sudcov, žalujúcich štát o mnohotisícové odškodnenie, úplne vážne tvrdí, že nižšie ocenenie v porovnaní so sudcami Špeciálneho súdu znížilo ich dôstojnosť a spoločenskú vážnosť. Zrejme práve ten neznesiteľný pocit zníženej dôstojnosti viedol ku kontroverznej žalobe aj tých, ktorí mali voči pomerom v slovenskej justícii natoľko vyhrotené výhrady, že podpísali aj výzvu Päť viet. Do akej miery však približne tisícka sudcov znížila svoju dôstojnosť a spoločenskú vážnosť sudcovského stavu u tých, ktorým ani nepríde na um, že by mohli za dôvod na diskrimináciu považovať aj nižší plat (tobôž, ak podľa § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona „dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia“), sa zrejme ani nedá vyčísliť.