A čo také sa stalo? spýtal sa Miki
Miki, ku..a, Miki, vbehol do kancelárie predsedu Ivan, bývalý financmajster, a hoci bol zvyknutý na dlhé trasy po dunajskej hrádzi a ako jeden z mála poslancov zákonodarného zboru si udržiaval predpolitickú figúru, pot z neho tiekol cícerkom. Bol to pot studený, aký v zlých detektívkach vystúpi na čelo budúcej obeti v kľúčovom bode románu. Za Ivanom stojaca Katarína len smutne pokrčila plecami, lebo v takýchto chvíľach je Ivan jednoducho neudržateľný. Navyše, sama bola natoľko konsternovaná výsledkami župných volieb, že ani vychýrená dcérina fyzička by jej nepomohla uchrániť šéfa pred týmto vpádom Dvojky.
No čo, Ivanko môj, postavil sa Miki na štokerlík, ktorý mal pod stolom od čias spoločného fotografovania na bilbordy s Petrom Šťastným – už dávno zistil, že strašne ťažko sa jebú podriadení, ak im máte pozerať do očí v záklone. Isteže, dá sa to, ale vyzerá to potom ako scénka zo Švejka alebo z Mr. Beana a autorita šéfa je aj obrazne nahlodaná. A keďže veľmi dobre vedel, že nahlodaná autorita má sklony sa rozpadnúť, Miki si štokerlík nosil všade so sebou. Skladací sa totiž pohodlne zmestil do tašky na laptop.
No čo, Ivanko môj, pokračoval Miki, nestrácajúc glanc, a hoci ním samotným tie získané, či skôr stratené percentá župných poslancov zmietali rovnako, pokrový fejs nestrácal. Ak ukážete mužstvu neistotu, neschopnosť nájsť v každej situácii správny smer, teda orientáciu (slovo smer bolo v straníckych ružinovských priestoroch zakázané – nedalo sa zistiť, či ho hovoríte s veľkým alebo malým „S“ a to už bol zárodok pochybností, otázok, nesúhlasu, skupinky, frakcie, rozpadu...), je to začiatok konca starého a začiatok hľadania nového šéfa. Toto však tým naivným komentátorom v novinách nikdy nevysvetlíte – oni stále to isté, kedy už ten Miki odíde, mal to urobiť už po voľbách, nezíska nových voličov, lebo má maslo na hlave a to mu ľudia nikdy nezabudnú, prečo si nevychováva nástupcu, už je vyhoretý, nemá čo ponúknuť (cha, v duchu sa zasmial pri poslednej poznámke, písanej kurzívou). A kto má byť šéfom namiesto mňa? Ivan? Milan? Edo? S tými ich kauzami, ktoré nie sú o nič menšie ako moje? Mne budete hovoriť, v čom tí traja lietajú? Hmm, so mnou, prepadla na chvíľu Mikiho úprimnosť, ako je to pri opici bežné, ale rýchlo ju potlačil do najtmavšieho kúta malého mozgu. Alebo vari Iveta? Ktorá nemá gule, ani žiadny ťah na bránu, lebo kým vysvetlí národu, čo mu chce povedať, prebehne aj druhé kolo župných volieb, rozmýšľal Miki s rýchlosťou druhého najvýkonnejšieho počítača v slovenskej politike. Navyše ho kurevsky bolela hlava, lebo včera to v sídle na Šancovej prehnal a ako si matne spomenul, výsledky volieb v ňom zasa vyvolali depresívne reči a nebol si celkom istý, či ten lesk v očiach jeho podriadených spôsobil len alkohol alebo aj predstava výmeny na najvyššom poste, ako sa v jednej nestráženej chvíli preriekol.
A čo také sa stalo, pokračoval Miki v otázke Ivanovi, ktorému celý tento bleskurýchly proces uvažovania zostal utajený. A možno aj ukradnutý, lebo si svojho šéfa dobre poznal a nemal ho čím prekvapiť.
Som ti to hovoril, posrali sme to, povedal Ivan, až Kataríne zabehlo, lebo takto Ivana nepoznala - v televíznych reláciách si udržiaval imidž britského gentlemana, kým, samozrejme, nemal proti sebe Počiatka -, a zapla si radšej gombičku na blúzke. Čo bolo fakticky jedno, lebo Ivanovi stačili aj dve rozopnuté, tú tretiu si rozopínala kvôli Mikiho výhľadu.
Voľby myslíš? spýtal sa Miki s hraným prekvapením v očiach, akoby riešil niečo oveľa dôležitejšie.
Iste, teba to neserie, ten prepad? pýtala sa rozčúlená Dvojka, lebo jej bolo jasné, ako ťažko budú tento výprask vysvetľovať svojim verným, svojim voličom, novinárom a najmä ako obstoja so svojimi argumentmi pred Robom, ktorý im to dá určite vyžrať s veľkou pompou na samostatnej tlačovke až po nich. A ak Ivan niečo úprimne neznášal, tak situáciu, keď mala pravdu druhá strana, TÍÍ BLBCI, a on to vedel, len to nesmel dať znať.
Aký prepad, spolu s KDH sme rovnocennou alternatívou voči Smeru, nedal sa Miki a zabodol pohľad na mapu Slovenska, kde sa to len tak modralo cínovými panáčikmi v jednotlivých župách, čo pol percenta, to panáčik. Mapa bola prevažne modrá len preto, že červení panáčikovia ešte neboli rozmiestnení a povaľovali sa v rohu stola – Miki odďaľoval ten moment, vedel, že pravde sa napokon nevyhne, ale bolo mu ľúto za pomerom farieb z roku 2005. Máme 60-krát viac mandátov ako Sulík, máme 60-krát viac mandátov ako Záhradník, Béla prehral s Csákym 2 : 40, Frešo nabil Bajana jednoznačne, porazil aj Záhradníka, Martináková sa nedostala do zastupiteľstva, v Petržalke máme sedem z ôsmich mandátov, v Bratislave vedieme, v Trnave máme spolu s Csákym nadpolovičnú väčšinu, vyratúval Miki na prstoch a skoro už ani štokerlík nepotreboval, v Prešove je to takmer nerozhodne a ak kúpime nezávislých, je to fifty-fifty, podobne je to aj v Žiline, navyše sme podvodom prišli o štyri mandáty, ktoré nám vykúpili spred nosa, pokračoval Miki na Katkiných prštekoch a na chvíľu stratil koncentráciu, podáme podnet, podáme podnet, skúsil sa sústrediť, ale tá blúzka mala zničujúci dopad na jeho synapsy medzi mozgovými bunkami, podáme podnet, rázne zakončil.
To si nechaj na tlačovku. A ďalej? nedal pokoja Ivan Dvojka.
Ďalej? otázka zostala visieť vo vzduchu. A Mikimu naraz prišlo na um, či to ďalej je spojené ešte stále iba s ním.